Vladimir Iľjič Lenin
Z Wikipédie
| Vladimir Iľjič Lenin | |
|---|---|
 |
|
| Narodenie | 22. apríl, 1870 Simbirsk (dnes Uľjanovsk), Rusko |
| Úmrtie | 21. január, 1924 Gorki pri Moskve, Rusko |
| Pozri aj Biografický portál | |
Vladimir Iľjič Lenin (po rusky: Влади́мир Ильи́ч Ле́нин), vlastným menom Vladimir Iľjič Uľjanov (po rusky: Влади́мир Ильи́ч Улья́нов) (* 22. apríl 1870, Simbirsk (dnes Uľjanovsk) – † 21. január 1924, Gorki pri Moskve) bol revolucionár a teoretik marxizmu; architekt moderného komunizmu, ruský štátnik, zakladateľ sovietského štátu, duchovný iniciátor boľševizmu.
V niektorých bodoch opravil marxistické učenie, pričom sa domnieval, že tieto opravy nie sú duchu marxizmu cudzie a že anticipujú jeho praktické pôsobenie v podmienkach 20. storočia. Kritizoval empiriokriticizmus, špeciálne filozofiu Ernesta Macha a jeho ruských prívržencov.
Všeobecne je označovaný za zakladateľa Sovietskeho zväzu. Stal v čele boľševickej revolúcie (1917) v Rusku.
Lenin bol jeden z jeho revolučných pseudonymov. Nie je vylúčené, že si toto meno zvolil ako dôkaz opozície proti Georgovi Plechanovovi, ktorý používal pseudonym Volgin, podľa rieky Volgy. Uljanov si zvolil Lenu, ktorá je dlhšia a tečie opačným smerom. Napriek tomu, že sa zdá, že Plechanov mal v dotyčnom období na Lenina veľký vplyv, vierohodnosť vysvetlenia je diskutabilná. Existuje rada teórií o pôvode jeho mena a on sám nikdy neprezradil, prečo si ho vybral. Na západe je niekedy mylne označovaný ako “Nikolaj Lenin”, napriek tomu, že sa tak nevolal.
Obsah |
[úprava] Životopis
[úprava] Detstvo a dospievanie
Lenin sa narodil v ruskom Simbírsku (dnes Uľjanovsk) ako syn Iľju Nikolajeviča Uljanova (1831 – 1886), ruského gymnaziálneho riaditeľa, ktorý sa usiloval o demokratizáciu a vzdelanie pre celé ruské obyvateľstvo a vykonal veľa pre vzdelanie neruských etník, a jeho liberálnej ženy Márii Alexandrovny Blankovej (1835-1916). Prarodičia z otcovej strany boli Kalmyci, babička jeho matky bola Volžská Nemka luteránskeho vyznania a starý otec jeho matky bol žid, konvertujúci na kresťanstvo. Sám Lenin bol pokrstený ako Pravoslávny Rus.
Lenin sa usilovne vzdelával v latinčine a gréčtine. Do jeho dospievania zasiahli dve tragédie: v roku 1886 mu zomrel otec na mozgovú mŕtvicu a nasledujúci rok, 8.mája 1887 bol popravený jeho starší brat Alexander Uljanov za účasť na atentáte cára Alexandra III.. Táto udalosť Lenina radikalizovala a koncom roku 1887 bol po štyroch mesiacoch štúdia vylúčený z právnickej fakulty Kazaňskej univerzity pre účasť na študentských protestoch a vypovedaný pod neverejný policajný dozor do väznice Kokuškino. Tu sa zoznamuje s Hegelovými dielami, vďaka čomu získal vedomosti o dialektickej metóde, čo mu lepšie pomohlo pochopiť Marxovú teóriu. Študoval ako samouk a v roku 1891 získal povolenie vykonávať právnickú profesiu.
[úprava] Revolucionár
Krátko po svojom príjazde do Petrohradu v roku 1893 sa miesto obvyklého povolania zapája do revolučného propagandistického hnutia a štúdia marxizmu, stáva sa vodcom miestnych marxistov a v roku 1895 zakladá ľavicový Zväz boja za oslobodenie robotníckej triedy, prvý zárodok extrémne ľavicovej marxistickej strany v Rusku. V decembri 1895 bol Lenin uväznený a po 14 mesiacoch poslaný na tri roky do vyhnanstva do sibírskej väznice Šušenkoje. O rok neskôr za ním prišla do väznice aj ľavicová aktivistka Nadežda Krupská, ktorá sa v júli 1898 stala jeho manželkou a zotrvala s ním do konca života.
V apríli 1899 vydáva „Vývoj kapitalizmu v Rusku“. V roku 1900 sa jeho vyhnanstvo končí. Cestoval po Rusku a ostatných krajinách v Európe. Lenin žil v Zürichu, Ženeve, Mníchove, Prahe, Viední a Londýne a v tomto období vydáva ľavicový časopis Iskra a rad spisov a kníh vzťahujúcich sa k revolučnému hnutiu.
Stáva sa vedúcou postavou extrémne ľavicového hnutia a je aktívnym členom Sociálne demokratickej robotníckej strany Ruska (SDRSR), a v roku 1903 sa po rozchode s Menševikmi stáva vodcom boľševickej frakcie. V roku 1906 je zvolený do predsedníctva SDRSR. Obecne sa dá povedať, že Lenin viedol radikálnu frakciu SDRSR (ktorú nazval boľševickou – väčšinovou) a i v jej rámci predstavoval radikála presadzujúceho extrémne postoje pokiaľ išlo o kázeň v strane. Bol to taktiež on, kto zastrešil a podporil používanie „banditských metód“ (krádeže, lúpeže a vraždy, on sám však používal pojem vyvlastnenie) pri zhromažďovaní finančných prostriedkov a presadzoval v strane jedincov, ktorí ich neváhali použiť (ako bol napríklad Stalin). Už v tejto dobe (až doteraz v menšine) opakovane ignoroval tie rozhodnutia strany, s ktorými nesúhlasil. Proti svojim odporcom bojoval tvrdo, nemilosrdne a bez uzmierovania, zatiaľ ich ale nemohol popravovať. Viktor Černov (vodca eserov) ho označil za človeka “s pravdou vo vrecku”, s pravdou, ktorú musí mať za každých okolností. V roku 1907 sa z bezpečnostných dôvodov presúva do Fínska. Cestuje po Európe a zúčastňuje sa mnohých ľavicových stretnutí a aktivít, okrem Zimmerwalskej konferencie v roku 1915. Keď Inessa Armandová emigrovala z Ruska a usadila sa v Paríži, stretla sa tu s Leninom a inými boľševikmi žijúcimi v exile. Inessa Armandová sa neskôr stala Leninovou milenkou.
Po zvrhnutí cára Mikuláša II. sa 16. apríla 1917 vracia zo Švajčiarska do Petrohradu, stáva sa tu vedúcim predstaviteľom boľševického hnutia a publikuje Leninove aprílové tézy. Po neúspešnom júnovom robotníckom povstaní sa Lenin presúva z bezpečnostných dôvodov do Fínska. Vracia sa v októbri 1917, využíva oslabenie Kerenského vlády a začína intenzívne pripravovať puč, ktorý nakoniec pod heslom “všetku moc Sovietom” uskutočnil začiatkom novembra (tzv. Veľká októbrová socialistická revolúcia). Vzniklo tak totalitné Sovietske Rusko. Svoje predstavu o vláde vyjadril v eseji “štát a revolúcia”, v nej sa vyslovil pre novú formu vlády založenej na existencii robotníckych radov, alebo sovietov.
Je veľmi pravdepodobné, že Lenin sa zo Švajčiarska dostal do Petrohradu s pomocou Nemeckého cisárstva. Očití svedkovia potvrdzujú, že Lenin cestoval v uzatvorenom vlaku, ktorý vyslali Nemci. Cisár Vilhém II. očakával, že Lenin svojou revolúciou paralyzuje bojaschopnosť ruskej armády a ukončí vojnu na východnom fronte. V Leninovi potom videl len relatívne bezvýznamnú osobu, ktorá krátko potom stratí moc.
[úprava] Hlava socialistického štátu
8. novembra 1917 je Lenin zvolený za predsedu rady ľudových komisárov. Tvárou v tvár hrozbe nemeckej invázie, Lenin usiloval o okamžité podpísanie mierovej zmluvy. Iní boľševickí vodcovia, ako napríklad Bucharin, obhajovali pokračovanie vojny ako prostriedok podnecujúci revolúciu v Nemecku. Len Lev Trocký, ktorý viedol vyjednávanie, obhajoval kompromis v podobe mierovej zmluvy len v prípade nulových územných nárokov oboch strán.
Po neúspešnom vyjednávaní Nemecko začalo rozsiahlu inváziu, v ktorej dôsledku stratilo Rusko rozsiahle územia na západe. V dôsledku týchto udalostí došlo k posilneniu Leninových pozícií v boľševickej strane a v marci 1918 Lenin nariadil svojím emisárom prijať nemecký návrh na ukončenie vojny (tzv. Brest-Litovský mier), aby tak splnil sľub, ktorý pomohol jeho strane k moci a zároveň sa mohol sústrediť na domáce problémy.
Teraz konečne mohol organizovať to, bez čoho podľa neho nemohla žiadna revolúcia dospieť k pozitívnemu výsledku: teror jakobínskeho štýlu. Za týmto účelom nechal už predtým zriadiť ČEKU, znovu zaviedol krátko pred tým zrušený trest smrti a presadil popravy „nepriateľských elementov“ bez súdu ako štandard. Obhajoval to takto: „Ak nemôžeme zastreliť belogvardského sabotéra, aká je to potom veľká revolúcia?“ Týmto spôsobom bolo naložené taktiež s celou cisárskou rodinou – popravený bez súdu bol cár, jeho manželka a všetkých päť detí, ďalej osobný lekár rodiny a služobníctvo, ktoré im ostalo. Neexistuje dôkaz, že by sa tak stalo na základe priameho rozkazu, ale isté je, že toto riešenie podporoval (opakovane v minulosti navrhoval vyhladenie celého rodu Romanovcov) a, že bolo v súlade s jeho inštrukciami. Niektorí historici poukazujú na to, že je nanajvýš nepravdepodobné, že by sa niekto opovážil popraviť cára a jeho rodinu bez Leninovho vedomia, alebo aspoň predbežného súhlasu.
Súčasní skalní komunisti, pokiaľ sú vôbec ochotní priznať, že Stalin bol masovým vrahom a podnecovateľom hrozného teroru, majú často tendenciu tvrdiť, že Lenin na rozdiel od neho nič takého nepraktikoval a nepresadzoval. To však rozhodne nie je pravda. Lenin rovnako ako Stalin považoval teror (presnejšie teror jakobínskeho štýlu) za nutný prostriedok revolúcie. Pokiaľ bolo obetí za jeho vlády menej, bolo to zapríčinene tým, že mal menej času a iba projekt rozbiehal. Stalin len pokračoval v začatom diele. Vyššie zmienené fakty boli len začiatkom. Začínajúc rokom 1918 začal Lenin presadzovať verejné popravy (súd nebol zatiaľ dôležitý), aby „zasial strach do sŕdc nepriateľov revolúcie). Najkrvavejšie čistky sa potom rozbehli po atentáte, ktorý bol na Lenina spáchaný (30. august). Niektorí historici spochybňujú tento atentát ako zinscenovaný, dôkazy ale chýbajú.
V roku 1919 vznikla z Leninovej iniciatívy Komunistická internacionála, ktorá mu mala slúžiť k rozšíreniu revolúcie do ďalších krajín. Červená armáda expandovala do susedných krajín a jej úspešné ťaženie Poľskom dávalo nádej na spojenie nielen s maďarskou, ale aj s nemeckou a francúzskou revolúciou. Krátko pred bitkou pri Varšave poslal Lenin odkaz talianskym komunistom, že je potreba bezodkladne pripraviť revolúciu v Taliansku, ktorá by uľahčila Červenej armáde cestu do Talianska a do Ríma potom, čo bude sovietizované Československo, Poľsko a Maďarsko. Tieto plány ale prišli navnivoč potom, čo bola Červená armáda pri Varšave rozdrvená. Lenin sám bol tým veľmi rozhorčený, nič menej bral to len ako odklad nevyhnutného. Pevne veril, že čo nevyšlo teraz, vyjde neskôr, pretože je to vedecky predpovedaná nutnosť.
V roku 1921 nechal Lenin brutálne potlačiť vzburu kronštandských námorníkov a niekoľko roľníckych povstaní. Potom vydal sériu brutálnych rozkazov, ktoré urobili z popráv bez súdu štandardnú metódu. V roku 1922 vydal smernice na boj s cirkvou, najmä s pravoslávnou. V smerniciach nariadil odstrániť z kostolov všetky cenné veci a vyzval pritom k vyvraždeniu kňazov. (z Leninových inštrukcií Čeke : “Čím väčšie množstvo reakcionárskych kňazov a reakcionárskej buržoázie bude v tejto záležitosti zastrelených, tým lepšie.”) Keď sa objavili protesty proti popravám a krutému zaobchádzaniu najmä s deťmi, Lenin poznamenal: “Nech si psy buržoáznej spoločnosti…poštekávajú a kňučia nad utratením každého nežiaduceho šteňaťa. My vytíname veľký starý prales.”
V ekonomickej politike presadzoval kolektivizáciu a tvorbu kolchozov, elektrifikáciu Ruska a prestavbu priemyslu. Ako relatívne úspešný možno zhodnotiť len projekt elektrifikácie, zbytok skončil katastrofou a viedol k zbedačeniu Sovietskeho zväzu. Lenin musel nakoniec pristúpiť na politiku tzv. NEPu (povolenie určitej formy drobného ekonomického podnikania), aby zabránili úplnému zrúteniu ekonomiky a úplne odstúpil od kolektivizácie.
26. mája 1922 ranila Lenina prvá mozgová mŕtvica. Čiastočne sa o nej síce zotavil, ale neustále si sťažoval na nedostatok duševného kľudu a jeho psychika bola zjavne vážne narušená. Predsa však stále zastával (oficiálne aj fakticky) vedúcu úlohu v štáte až zhruba do decembra 1922, kedy sa jeho stav opäť zhoršil. Medzi decembrom a marcom roku 1923 spísal tzv. závet (dopis zjazdu), v ktorom oznámkoval jednotlivých členov politbyra a pokúsil sa (neúspešne) odstaviť Stalina. V marci dostal ďalšiu mŕtvicu, po ktorej z neho bola už len ľudská troska. Zomrel 21. januára 1924. Leninove telo bolo nabalzamované a dodnes je vystavované v Leninovom mauzóleu.
[úprava] Pozri aj
- Sovietsky zväz
- Zoznam predstaviteľov Sovietskeho zväzu
- Josif Vissarionovič Stalin
- Mauzóleum Vladimíra Iľjiča Lenina
- Komunizmus
- Marxizmus
[úprava] Externé odkazy
- FILIT Zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok
