Josif Vissarionovič Stalin

Z Wikipédie

Josif Vissarionovič Stalin
sovietsky diktátor, stranícky a štátny činiteľ gruzínskeho pôvodu
Narodenie	21. december, 1879 Gori, Gruzínsko
Úmrtie	5. marec, 1953 Kuncevo, Rusko
Pozri aj Biografický portál

Josif Vissarionovič Stalin (po rusky: Иосиф Виссарионович Сталин), vlastným menom Josif Vissarionovič Džugašvili (po gruzínsky: იოსებ ჯუღაშვილი) (* 18. december 1878, Gori – † 5. marec 1953, Kuncevo pri Moskve) bol sovietsky stranícky a štátny činiteľ gruzínskeho pôvodu.

Po Októbrovej revolúcii 1917 ľudový komisár pre národnosti (do 1923) a robotnícko-roľníckej inšpekcie (1922). V čase občianskej vojny člen Rady robotníckej a roľníckej obrany; 1922 zvolený za generálneho tajomníka Ústredného výboru strany a po Leninovej smrti strhol postupne všetku moc na seba. Podriadil si orgány bezpečnosti a najmä tajnú políciu, pomocou ktorej likvidoval skutočnú aj domnelú opozíciu, násilne budovaná autorita prerástla do kultu osobnosti. Stalinovej podozrievavosti padli za obeť tisíce straníckych a vojenských činiteľov (tresty smrti, pracovné tábory).

Od mája 1941 predseda Rady ľudových komisárov ZSSR, počas 2. svetovej vojny na čele Štátneho výboru obrany a vrchný veliteľ. Ako hlava sovietskej vlády účastník zasadaní najvyšších predstaviteľov protihitlerovskej koalície.

Po víťazstve vo vojne upevnil autoritu ZSSR v medzinárodnej politike a z krajín oslobodených Červenou armádou vybudoval sovietsky blok. Ku koncu jeho vlády sa ZSSR zásluhou nukleárnych zbraní a raketovej techniky stal superveľmocou.

Obsah 1 Mladosť (1879–1900) 2 Revolucionár a bandita (1900–1917) 3 Občianska vojna (1917–1920) 4 Boj o nástupníctvo (1920–1927) 5 Diktátor upevňuje moc (1927–1938) 6 Expanzia (1939–1941) 7 Veľká vlastenecká vojna (1941–1945) 8 Povojnové obdobie (1945–1953) 9 Smrť 10 Externé odkazy 11 Použitá litertúra

[úprava] Mladosť (1879–1900)

Narodil sa 18. decembera 1878 v gruzínskom meste Gori, ako dokazuje záznam z cirkevnej matriky v mieste rodiska, jeho rodičia i on sám však neskôr vytrvalo uvádzali, že k narodeniu došlo 21. decembra 1879. V tento dátum jeho priaznivci dodnes slavia jeho výročie narodenia.

Otec bol obuvník a pravdepodobne pijan, matka bola zbožná kresťanka a chcela mať zo syna kňaza. V 16 rokoch tak na jej želanie Stalin vstúpil do pravoslávneho seminára. O tri roky neskôr bol vylúčený, podľa svojho tvrdenia za propagáciu marxizmu, pravdepodobnejšie ale za nedostavenie sa ku skúškam. V tej dobe už bol členom podzemnej organizácie sociálnych demokratov Mesame dasi a rok nato začal spolupracovať s radikálnym krídlom sociálnych demokratov majúcich (aj keď trochu voľné) napojenie na Leninovu skupinu.

[úprava] Revolucionár a bandita (1900–1917)

Od prelomu rokov 1900/1901 ho hľadala cárska polícia ako obzvlášť nebezpečného zločinca a ľavicového radikála. Už vtedy presadzoval „čo možno najkrvavejší“ boj, ktorý mal podľa neho priniesť najrýchlejšie a najlepšie riešenie. Policajné hlásenia z roku 1902 ho uvádzajú ako vodcu batumskej organizácie radikálov, samozrejme dodávajú, že jeho brutalita a despotizmus viedli k rozštiepeniu skupiny. V apríli 1902 bol zatknutý a uväznený, poldruha roka potom ho poslali na Sibír. V januári 1904 však odtiaľ utiekol a vrátil sa do Tbilisi. Až do roku 1908 žil tu a v Baku. V roku 1906 bol zatknutý a z väzby utiekol. Niektorí jeho spoluodbojári vyslovili názor, že sa zaviazal ku spolupráci s cárskou políciou, a dávali ho do súvislosti s agentom Vasilijom (jediný agent cárskej polície v Gruzínsku, pri ktorom sa nepodarilo po roku 1917 zistiť jeho totožnosť). Faktom je, že pre tieto obvinenia neexistujú dôkazy, aj keď v Stalinovom okolí v rokoch 1905–1908 dochádzalo k podozrivým úspechom cárskej polície. Tieto obvinenia boli aj tak obojstranné a určite išlo o jednu z bežných taktík vnútrostraníckeho boja.

V roku 1905 sa Stalin stretol na konferencii vo fínskom Tampere s Leninom. Bol zvolený za delegáta na dvoch zahraničných zjazdoch (1906, 1907), kde sa opakovane stretával s tzv. menševíkmi. Iremašvili zhrnul jeho vtedajšie názory takto „Keby mohol, vyhubil by všetko ohňom a mečom…“ Niekedy v tejto dobe sa oženil s Jekaterinou Svanidzeovou (zomrela v novembri 1907). V roku 1907 sa súkromne stretol v Berlíne s Leninom.

13. júna 1907 zorganizoval prepadnutie transportu peňazí do Tbiliskej banky – na rušnej ulici. Výsledkom bola obrovská korisť a asi 50 mŕtvych, len menšinu z toho tvorila ostraha transportu. Peniaze boli odovzdané straníckej pokladni, hoci niektorí členovia vedenia vyslovili pobúrenie nad používaním teroristických a banditských metód a požadovali Stalinove vylúčenie. Lenin však akýmkoľvek diskusiám na túto tému zabránil. V roku 1908 bol zatknutý, podľa oficiálneho životopisu za ilegálnu politickú činnosť, pravdepodobne ale skôr za vydieranie obchodníkov v Tbilisi (ďalší svojrázny spôsob, ako zaopatriť sebe a strane peniaze). V nasledujúcich rokoch sa v Stalinovom živote rýchlo striedali zatknutia, vyhnanstvá, úteky… Aj za týchto okolností zostával politicky činný. Utiekol zo Sibíri a prišiel do Petrohradu, aby sa zapojil do straníckeho života tu, samozrejme už po troch dňoch ho zatkli a poslali naspäť. V roku 1912 Lenin zvolal stranícku konferenciu v Prahe (samozrejme iba pre svojich priaznivcov), dôsledkom bolo vytvorenie Ústredného výboru, ktorého bol Stalin členom. Stalin potom počúvol Leninovu výzvu doručenú mu na Sibír Ordžonikidzom a vo februári 1912 opäť utiekol a postavil sa na čelo výboru. Krátko na to bol opäť zatknutý a poslaný do vzdialenejších oblastí Sibíri, ale dlho tam nevydržal. V rokoch 1912–1913 (hľadaný políciou a bez dokladov!) niekoľkokrát prekročil rusko-rakúske hranice a pendloval medzi Krakovom, Petrohradom a Viedňou. Predpokladá sa, že minimálne v tejto dobe s vedomím Lenina spolupracoval s cárskou políciou. Jednoznačne dokázané to nie je, ale určite by mu to umožnilo jednoduché cestovanie a slávne úniky, o elegantnom odstraňovaní jeho a Leninových ideových odporcov ani nehovoriac. Pokiaľ ale táto podvojná spolupráca trvala, najneskôr roku 1912 skončila. V roku 1913 bol zatknutý a Ochranka sa s ním tentokrát nemaznala. Skončil v stanici Kurejka, v jednom z najhorších miest na Sibíri, ktoré si cárska vláda schovávala pre tých najhorších a najnebezpečnejších väzňov. V roku 1917 využil pád cárskeho režimu a vrátil sa do Petrohradu. Pôvodne propagoval spojenectvo so všetkými stranami ľavého spektra, ale po príjazde Lenina prijal jeho ideu nezmieriteľného boja proti všetkým buržoáznym stranám a proti vláde. Vo voľbách do ÚV potom získal tretí najvyšší počet hlasov (po Leninovi a Zinovevovi). V máji 1917 Lenin vytvoril štvorčlenné byro ÚV v zložení Lenin, Zinovev, Kamenev a Stalin. Od júla 1917, kedy sa Lenin musel uchýliť do ilegality, viedol Stalin toto byro aj ÚV. Už teraz si postupne vypracovával pozíciu nad svojimi najdôležitejšími spolupracovníkmi (a konkurentmi): Zinovevom, Kamenevom, Sverdlovovom a Trockým. Počas novembrového prevratu hral Stalin kľúčovú úlohu spoločne s Leninom a Trockým.

[úprava] Občianska vojna (1917–1920)

Po uchopení moci boľševikmi Lenin zostavil vládu, v ktorej sa Stalin stal komisárom pre národnostnú problematiku, avšak väčšina okrajových provincií obývaných inými národnosťami, bola pod kontrolou bielych – cárskych generálov, ktorí mali v úmysle revolúciu rozdrviť. Tí sa spoliehali na svoje schopnosti a na neschopnosť červených. Skutočnosť však bola taká, že boľševici celkom ovládli jadro ríše so všetkými dôležitými centrami a z toho hľadiska sa situácia bielych javila ako totálne zúfalá. Nedostávalo sa im dostatok mužov ani na priemyselné ani na poľnohospodárske základne a operovali v tom najlepšom prípade na území neutrálnom. Boli závislí na rozsiahlej podpore zo zahraničia, ktorej sa im ale v dostatočnej miere nedostávalo. Stalin s Leninom navyše použili geniálny trik, keď prehlásili, že národy cárskeho impéria majú nárok na sebaurčenie. Ich plán bol jednoduchý – ovládnuť Rusko a potom si znova podmaniť jeho okrajové provincie – jednu po druhej. Navyše tým poskytli veľkú vzpruhu boľševickým frakciám v týchto provinciách, ktoré tak získali ako zástanci politiky sebaurčenia v očiach obyvateľov veľké plus oproti bielym generálom, ktorí im toto právo odopierali. Pri zvážení týchto aspektov sa dá teda súhlasiť s tvrdením tých historikov, ktorí považujú víťazstvo boľševikov v občianskej vojne za „historickú nutnosť“ a tvrdia, že bieli nemali nikdy reálnu šancu na víťazstvo.

Pretože za vyššie popísanej situácie bola národnostná politika boľševickej vlády dosť nekomplikovaná (a navyše si ju z veľkej časti uzurpoval Lenin), bol Stalin vyslaný na front, aby prospieval strane tam. Dostal za úlohu obranu Caricynu v Povolží a zaistenie dodávok obilia pre centrálne Rusko. Tu sa v roku 1919 oženil s osemnásťročnou Nadeždou Allilujevou.

Úlohu zadanú Leninom splnil (vzhľadom k možnostiam, ktoré mal k dispozícii to nebolo vôbec ťažké), avšak už tu naplno používal metódy, ktoré vadili aj časti spolustraníkov. Išlo predovšetkým o vyvražďovanie rodín všetkých podozrivých z nedostatku oddanosti, vrátane malých detí (spočiatku došlo takmer k vzbure červenoarmejcov, ktorí mali popravy vykonávať) a intrigy proti konkurentom – v tomto prípade proti vojenským veliteľom, a tvorcovi armády Trockému. Stalin vybudoval v Caricyne vlastnú „despociu“ (formálne miestny soviet so sebou samým v čele), začal viesť politický boj proti armádnym silám a presadzoval robotnícke a partizánske jednotky. Došlo k prvému z radu zúrivých stretov s Trockým, ktorý sa obrátil na Lenina so žiadosťou na Stalinove odvolanie. Lenin mu vyhovel a poslal Stalina na Sibír, kde spoločne s Dzerdžinským utužili morálku jednotiek a obyvateľstva masovými popravami, a následne do Petrohradu, kde vykonal to isté. V rokoch 1919-1920 sa zúčastnil poslednej fázy obnovy ruského impéria – úderu Červenej armády na Poľsko. Lenin, Tuchačevskij aj Stalin v tej dobe dokonca verili, že by mohli ovládnuť podstatnú časť Európy (po porazení Poľska a spojení sa s maďarskými, nemeckými a francúzskymi súdruhmi). Je ťažko povedať, či to bol realistický cieľ, avšak bol to Stalin, ktorý ho poslal do ríše snov.

Ako politický veliteľ sa mal podieľať na vedení južného krídla armády útočiaceho na Ľvov (fakticky ho viedol). Bol to on, kto najskôr odmietol splniť Trockého rozkazy a odovzdať elitnú Buďoného jazdeckú armádu Tuchačevskému a kto mu ju nakoniec potom, čo mu ju predsa len odovzdal, zase svojvoľne odobral a oslabil tak v kritický moment ľavé krídlo Tuchačevského severnej skupiny stojacej pred Varšavou. Cieľom tohto konania bolo zvýšenie Stalinovej osobnej prestíže (chcel dobyť Ľvov pred tým ako Tuchačevskij dobyje Varšavu). V tomto ohľade síce uspel, ale následky boli strašlivé. Tuchačevského vojská boli v bitke o Varšavu úplne rozdrvené a krátko nato sa vojská maršala Pilsudského stretli so Stalinovým zoskupením a pripravili mu krutú porážku. Víťazné ťaženie sa zmenilo na útek a skončilo sa stratou podstatnej časti Bieloruska a Ukrajiny. Táto porážka znamenala aj zmarenie snáh o znovudobytie Pobaltia a Fínska. Trocký aj Tuchačevský boli nepríčetní a Tuchačevský vraj dokonca požadoval Stalinovu popravu, avšak Lenin ho opäť podržal.

[úprava] Boj o nástupníctvo (1920–1927)

V roku 1921 bol Stalin znovu zvolený do politbyra a o rok neskôr sa stal generálnym tajomníkom strany (opäť vďaka výdatnej podpore Lenina). Svoju funkciu okamžite využil k upevneniu svojej moci. V straníckej funkcii používal mnohé nekalé praktiky – odpočúvanie telefónov, krivé obvinenia, udavačstvo a vraždy. V roku 1922 sa stretol so samotným Leninom (rozbuškou sa stala Stalinova idea premeniť zväzové republiky na autonómne oblasti). Lenin sa pravdepodobne hodlal spojiť s Trockým a Stalina zničiť (Stalin bol už v tej dobe taký silný, že sa mu už mohol postaviť), avšak jeho zdravotný stav sa prudko zhoršoval a mŕtvica spolu s progresívnou paralýzou mu znemožnili bojovať. Stihol už iba spísať závet, v ktorom napísal mimo iného aj toto:

Súdruh Stalin ako generálny tajomník sústredil do svojich rúk obrovskú moc a ja som si nie istý, či ju dokáže vždy dosť obozretne využívať…

S. Stalin je príliš hrubý. Táto jeho vada ... je neprijateľná vo funkcii generálneho tajomníka. Preto navrhujem s. Stalina z tejto funkcie odvolať.

Stalin si bol svojou pozíciou už natoľko istý, že keď sa zmocnil Leninovho závetu, tak ho osobne prečítal na Ústrednom výbore, pričom maximálne využil toho, že kritizoval aj ďalších jeho členov. Vzápätí na to, poskytol svoju rezignáciu, ktorú ale výbor odmietol. Odmietli ju dokonca aj jeho najväčší oponenti, ktorí síce boli ako celok silnejší ako on, ale tak sa navzájom nenávideli, že im dočasné ponechanie Stalina pripadalo ako rozumné riešenie. Zahodili tak poslednú vážnu šancu na zosadenie Stalina a záchranu svojich životov.

V nasledujúcich piatich rokoch zlikvidoval Stalin všetkých svojich významných odporcov. Najskôr s pomocou Zinoveva a Kameneva odstavil od velenia armády Trockého a potom s pomocou Kameneva a za prizerania sa Trockého vyhnal Zinoveva z politbyra. Potom s Kamenevom vyhnal z politbyra Trockého a celkom ho ovládol. V roku 1927 presadil vylúčenie Trockého a Zinoveva zo strany a Trockého nechal dokonca vyhostiť zo Sovietskeho zväzu, čo sa však ukázalo ako chyba. Trocký v zahraničí nemlčal a jeho preslovy, články a knihy spôsobovali Stalinovi množstvo problémov minimálne na medzinárodnej úrovni. Situácia sa vyriešila až potom, ako sa podarilo Stalinovi zorganizovať Trockého zavraždenie. Posledným verejne vystupujúcim odporcom Stalina vo vedení strany bol Bucharin, ktorý sa postavil proti násilnej kolektivizácii vidieka a teroru, ktorý Stalin rozpútal. Išlo však viac-menej skôr o gesto, lebo v tom čase už proti Stalinovi nemal nikto šancu.

[úprava] Diktátor upevňuje moc (1927–1938)

Potom čo odstavil svojich oponentov, začal Stalin upevňovanie svojej moci a pripravoval sa na nové rozšírenie impéria a revolúcie. V nasledujúcich rokoch si podriadil svetové komunistické hnutie, zničil všetkých potencionálnych aj straníckych odporcov a začal budovať ríšu a armádu, ktorá mala znovu ovládnuť najskôr bývalé cárske impérium a potom export revolúcie do celého sveta. Svojimi plánmi sa od polovice 30. rokov nijako netajil, boli prezentované na schôdzach ÚV, na straníckych zjazdoch a v tlači. V zahraničí sa jeho plány stretávali so zmiešanými odozvami. Zatiaľ čo veľmoci (s výnimkou Spojeného kráľovstva) a ostatné bohaté krajiny ich často prijímali so zhovievavým úsmevom (a niektoré z nich uzatvárali so ZSSR spojenecké zmluvy), Britov a Poliakov vážne znepokojovali a Fínov a obyvateľov pobaltia priamo desili.

V roku 1932 zomrela za záhadných okolností Stalinova druhá manželka. Príčinou smrti bolo strelné zranenie, otázkou však ostáva, či sa zastrelila sama, alebo či ju Stalin zavraždil.

Stalin na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov rozpútal v krajine teror. Jeho plánom bolo dokončenie kolektivizácie vidieka, ktoré malo byť dosiahnuté obrovskou brutalitou. Roľníkom bolo odoberané aj obilie na siatie, a keď potom vypestovali málo, boli postihovaní za sabotáž. To isté čakalo aj vedúcich kolchozov. Vidiek mal byť zlomený a zotročený. Ich obyvatelia boli vyvražďovaní a odosielaní na Sibír do pracovných táborov. Pridala sa aj ďalšia metóda – umelo vyvolaný hladomor. Počet obetí kolektivizácie sa odhaduje na minimálne desať miliónov mŕtvych.

Výsledkom bol pokles poľnohospodárskej produkcie, aj počtu obyvateľstva. To sa Stalinovi nepáčilo, on plánoval vzostup a rast, takže neostalo než pre neho falšovať štatistiky (do sčítania obyvateľstva boli napríklad započítavané aj ešte nenarodené embryá a „odhady počtu“ tých, čo sčítaniu „nejako unikli“) atď.

Vidiek nebol jedinou obeťou, ďalším cieľom boli ideoví nepriatelia: veriace osoby, cirkevní hodnostári, inteligencia a predstavitelia neboľševických strán. V polovici tridsiatych rokov sa pridala vnútrostranícka čistka. Ako zámienka poslúžila Stalinom objednaná vražda Kirova (pri posledných voľbách do ÚV získal ako jediný viac hlasov ako Stalin), po ktorej prakticky vyhladil väčšinu svojich spolupracovníkov a spolubojovníkov z občianskej vojny. Prácu „dokončil“ obrovskými čistkami v armáde, pri ktorej Stalin nezabudol ani na Tuchačevského. Takto si celkom podrobil aj armádu, zlikvidoval však aj veľa schopných a skúsených dôstojníkov, ktorých nahradili síce ľudia politicky spoľahliví, ale neskúsení a často úplne neschopní. Stalin to však zrejme nepovažoval za problém. Známy je jeho výrok, že v modernej dobe „vojnu vyhrá ten, kto bude mať väčšie množstvo lepších zdrojov“. Teraz bol pripravený na expanziu a obnovenie cárskeho impéria.

[úprava] Expanzia (1939–1941)

Stalin bol pokiaľ šlo o zahraničnú politiku opatrný pragmatik. Hodlal expandovať, ale mal obavy, aby sa proti nemu svet nespojil. Považoval za nutné mať spojencov a záruky, že svet bude natoľko rozštiepený, že sa o jeho ťaženie nebude nikto zaujímať. Mal v úmysle zostať silný a postupovať pomaly. Tento systém je zrejmý na celom jeho ťažení v rokoch 1939-1941, kde dôsledne dbal, aby sa vždy postavil iba jednému nepriateľovi. V auguste 1939, Sovietsky zväz uzavrel pod jeho velením pakt o neútočení s Hitlerovým Nemeckom, a v jeho dodatkoch si oba štáty rozparcelovali priľahlú časť Európy a prisľúbili si vzájomnú podporu svojich ťažení. ZSSR napadlo Poľsko 17. septembra 1939, ktoré prehrávalo svoj boj s Nemeckom, pričom tvrdil, že ide chrániť ukrajinské a bieloruské obyvateľstvo. Rezervné jednotky poľskej armády na východných hraniciach pochopiteľne nedokázali Červenú armádu zastaviť. Hrozbou násilím si vynútil spojenecké zmluvy a rozmiestnenie svojich vojsk v Litve, Lotyšsku a Estónsku. Keď sa však s týmito a ďalšími požiadavkami obrátil na Fínsko, bol odmietnutý.

„Budúca zväzová republika“, ako Stalin Fínsko opakovane nazýval, veľmi dobre chápala zmysel a ciele jeho politiky a bola odhodlaná bojovať. 30. novembra 1939 ZSSR napadlo Fínsko. Vzápätí bola ustanovená robotnícko-roľnícka vláda pod vedením Otta Kuusinena, ktorú Stalin označil za jedinú legitímnu vládu Fínska s ktorou je ochotný jednať. Ale Fíni, hoci horšie vyzbrojení a niekoľkonásobne prečíslení, bojovali s neuveriteľnou urputnosťou. Červená armáda zdecimovaná čistkami mala s lámaním ich odporu veľké problémy. Svet navyše vyjadril svoju nespokojnosť a ZSSR bol za túto nevyprovokovanú agresiu vylúčený zo Spoločnosti národov a Spojené kráľovstvo a Francúzsko začali navzdory svojej vojne s Nemeckom uvažovať o intervencii. Stalin sa teda rozhodol zatiaľ ustúpiť od podmanenia celého Fínska (po otrasnom výkone jeho vojsk to nie je zas až také prekvapivé) a uspokojil sa s vysokými územnými ziskami. Celkovo si však veľmi sťažil situáciu, lebo nepodarené ťaženie zničilo vynikajúcu povesť, ktorú Červená armáda získala obsadením Poľska a porážkou Japoncov a Číňanov v predchádzajúcich rokoch.

Krátko po ukončení Zimnej vojny ZSSR násilím obsadil Pobaltie (Vrátane Litvy čo bolo v rozpore s Paktom, avšak Nemecko to nechalo bez následkov) a potom prinútil Rumunsko k odovzdaniu Besarábie. Nato obrátil znova svoju pozornosť na Fínsko, ale to už získalo podporu a záruky Nemecka. Keď sa potom v severnom Fínsku objavili nemecké jednotky, Stalin sa rozhodol dočasne od jeho obsadenia ustúpiť. Následne musel svoju expanziu v Európe ukončiť, pretože na stret s Nemeckom sa necítil a všetky potencionálne ciele už boli pod Nemeckou ochranou. Sústredil sa na budovanie armády a pacifikáciu dobytých území, kde rozpútal teror takých rozmerov, že vzhľadom naň sa inak hrozivé straty Fínska v Zimnej vojne (25 000 mŕtvych a 60 000 ranených pri celkovom počte 3,8 milióna obyvateľov) javili ako „dobrý obchod“ (iba počet priamo zavraždených Litovcov počas rokov 1940-1941 sa odhaduje na minimálne 100 000).

Väčšina historikov sa domnieva, že Stalin už v tej dobe počítal s vojnou proti Nemecku, presnejšie povedané, že čakal na príležitosť, kedy Nemecko napadnúť. Stalin zjavne dúfal, že sa Hitler pokúsi vylodiť v Británii a utrpí pri tom značné straty. Avšak Suvorova téza, že Hitler svojím útokom predbehol Stalina iba o pár týždňov, je všeobecne odmietaná. Väčšinový názor je, že Stalin mal v úmysle zaútočiť až po podstatnom oslabení Nemecka, t.j. po jeho invázii do Anglicka, alebo až po tom, ako by si bol istý svojou úplnou prevahou (odhadujú sa roky 1942-1943). Stalin bol veľmi prekvapený určitým ochladením vzťahov s Nemeckom a snažil sa o ich vylepšenie. Hoci mal dosť správ o pripravovanom útoku, odmietol im uveriť a znemožnil včasné vykonanie protiopatrení.

[úprava] Veľká vlastenecká vojna (1941–1945)

Keď 22. júna 1941 hitlerovské Nemecko prepadlo Sovietsky zväz, bol to pre Stalina veľký šok. Najskôr tomu nemohol uveriť a tvrdil, že ide o provokáciu nemeckých generálov, a že Hitler o tom nemôže vedieť. Následky jeho neschopnosti pripraviť sa na nepriateľský útok, čistiek v armáde z 30. rokov, apatie a neschopnosti vydávať rozhodnutia, ktoré u neho pretrvávali v prvých dňoch invázie, a potom diletantské zásahy do riadenia operácií mali na ZSSR a jeho armádu zničujúci dopad. Straty Červenej armády boli desivé, jej letectvo bolo spolovice eliminované a ešte horší osud postihol tankové vojská, ktoré boli z takmer 90% zničené aj napriek ich početnej ba dokonca i kvalitatívnej prevahe nad nemeckými tankami. Nemožno však povedať, že by všetky jeho vojenské a politické rozhodnutia boli nesprávne. Vo svojom prejave 3. júla 1941 sa obrátil na obyčajných ľudí, apeloval na národné cítenie všetkých obyvateľov Sovietskeho zväzu, pričom spomenul slávnych ruských vojvodcov ako bol Alexander Nevský. Prejav, ktorý sa začínal slovami: „Súdruhovia, občania, bratia a sestry, príslušníci armády a námorníctva! Obraciam sa na vás priatelia moji!“, bol neklamnou známkou toho, že niečo nie je v poriadku. Ľudia to pochopili aj napriek tomu, že v prejave tvrdil, že: „najlepšie nepriateľské divízie sú už zničené.“ Snahy obyvateľstva celej krajiny skĺbené so Stalinovymi organizačnými schopnosťami ako i nekompromisnými rozkazmi, ktoré nedovoľovali jednotkám opustiť zverené pozície sa ukázali byť rozhodujúcim elementom v nesledujúcom období. Nemalou mierou k tomu pomáhali i dodávky západných Spojencov.

Na prelome rokov 1942/1943 využil Sovietsky zväz sériu Hitlerovych strategických omylov a prešiel pri Stalingrade do protiútoku. Získal opäť všetko čo stratil, a znovu ovládol Pobaltie, Ukrajinu, Besarábiu a Bielorusko, ktoré začlenil do zväzu ako zväzové republiky. Fínsko mu však znova uniklo. Stalo sa síce satelitom ZSSR pokiaľ ide o medzinárodnú politiku a zahraničný obchod, ale zachovalo si nezávislosť pokiaľ ide o väčšinu vnútornej politiky a štátneho zriadenia. Iné štáty v Stalinovom vplyve záujmu (Poľsko, Česko-Slovensko, Rumunsko, Maďarsko, Bulharsko a Východné Nemecko) také šťastie nemali a stali sa sovietskymi satelitmi v každom ohľade, aj keď sa režimy v nich vzniknuté nedajú so Stalinovou diktatúrou porovnávať.

Stalin získal ako víťaz nad nacizmom gloriolu bojovníka za slobodu a osloboditeľa národov, ktorá oslepila mnoho ľavicových intelektuálov po celom svete. Tí potom veľkoryso prehliadali zverstvá, ktoré doma páchal (pokiaľ správam o nich vôbec verili).

[úprava] Povojnové obdobie (1945–1953)

Stalin v povojnových rokoch síce aj naďalej plánoval expanziu a upevnenie impéria, avšak jeho postupy sa zmenili. Aby si uchoval svoju pozitívnu tvár, snažil sa postupovať menej nápadne. Mal obavy zo západných spojencov, ktorí sa ukázali silnejší ako čakal, tým skôr, že Sovietsky zväz bol vojnou ekonomicky vyčerpaný a na pokraji kolapsu. Navyše sa Stalinov zdravotný stav začal zhoršovať a strácal silu. Jeho zahraničná politika sa v mnohých ohľadoch míňala účinku. Síce sa mu podarilo celkom ovládnuť štáty v jeho sfére vplyvu s výnimkou Juhoslávie, ale jeho podpora odsunu Nemcov z nemeckého územia sa obrátila proti nemu - vyhnanci, ktorí mali rozvrátiť ekonomiku Západného Nemecka, ju naopak posilnili a skonsolidovali. Izrael sa k ZSSR aj napriek Stalinovej počiatočnej podpore nakoniec obrátil chrbtom a ani Kórejská vojna sa nevyvíjala dobre.

V rokoch 1948-1949 nechal Stalin obzvlášť tvrdú formu Gulagu a začal ťaženie proti kozmopolitizmu, menševizmu a Židom, avšak teror už nemal tak veľký rozsah ako v tridsiatych rokoch. Okrem toho ešte rozpútal niekoľko menších genocíd, ale jeho koniec sa blížil. V roku 1953 sa už našli vo vedení strany ľudia, ktorí sa s ním odvážili nesúhlasiť, hoci iba na neverejných zasadaniach.

[úprava] Smrť

Je zrejmé, že krátko pred svojou smrťou pripravoval Stalin ďalšiu vlnu teroru (zrejme malo ísť o genocídu ruských Židov, ale úplne isté to nie je). Túto domnienku potvrdzuje príkaz na prípravu ďalších pracovných táborov pre až štvrť milióna ľudí. 1. marca bol ale pri hádke s členmi politbyra ranený mŕtvicou (podľa niektorých zdrojov bol otrávený, ale to je nepravdepodobné).

Ostatní členovia politbyra najskôr uložili Stalina na lôžko a neopovážili sa ho rušiť. Potom, 2. marca zavolali Beriju, aby sa na neho pozrel a poradil im, čo majú robiť. Ten sa v noci z 2. na 3. marca dostavil, prehliadol chorého a povedal im, aby nepanikárili a objednal lekára až na dopoludnie 3. marca. Keď ten už dorazil, bol na tom Stalin veľmi zle – chrčal, zvracal a nepoznával ľudí okolo seba. Zomrel 5. marca 1953.

Zostáva už iba dodať, že Berija síce v tej dobe patril k jedným z najmocnejších ľudí v ZSSR a Stalinovho osobného priateľa, ale v poslednom čase sa okolo neho začali objavovať podozrivé príznaky, napríklad zatýkanie jeho blízkych spolupracovníkov. To bolo v Stalinovom Rusku obvykle predzvesťou útoku a likvidácie. Je nemožné, aby si Berija nebol vedomý tejto skutočnosti. Treba teda brať jeho tvrdenie, že Stalinovi bolo lepšie a nebol dôvod volať lekára okamžite, s veľkou rezervou.

Za oveľa pravdepodobnejšiu je historikmi považovaná možnosť, že Berija úmyselne zdržal privolanie lekárskej pomoci a napomohol tak k Stalinovej smrti. Podľa niektorých spolupracovníkov túto verziu niekoľkokrát potvrdil v súkromných rozhovoroch krátko po Stalinovej smrti, v ktorých so sebavedomým úsmevom niekoľkokrát povedal vetu „Ja som ho odstránil...“

[úprava] Externé odkazy

• Najhoršie režimy 20. storočia

[úprava] Použitá litertúra

• Vladislav Moulis: Běsové ruské revoluce, 2002 (ISBN 80-86569-07-1), česky
• Václav Veber: Stalinovo impérium (Rusko 1924-1953), 2003, (ISBN 80-7254-391-1), česky
• J. Fishman, J. H. Hutton: Soukromý život Josefa Stalina, 1993 (ISBN 80-208-0286-X), česky