Piaty lateránsky koncil
Z Wikipédie
Piaty lateránsky koncil, (XVIII. všeobecný snem) sa konal v rokoch 1512-1517. Zvolal ho do Ríma pápež Július II. a pokračoval v ňom Lev X., ktorý sa k tomu zaviazal prísahou po svojom zvolení za pápeža. Snem mal 12 zasadnutí, no pre cirkev nepriniesol veľký osoh. Zúčastnilo sa ho málo prelátov, najviac boli na ňom prítomní talianski biskupi. Koncom prvého roku zasadania sa na sneme zúčastnil aj cisár Maximilián I. a v roku 1513 uznalo snem aj rozhnevané Francúzsko.
Snem nevyriešil nič vážneho, konciloví otcovia rokovali o dogmatických, ba aj reformných otázkach. Zavrhli učenie niektorých filozofov o smrteľnosti duše. Snem uznal úplnú jurisdikciu pápeža v celej cirkvi a jeho zvrchovanosť nad všeobecnými synodami, čo nebolo dovtedy jednoznačne uznávané. Piaty lateránsky koncil vyhlásil, že jedine pápež môže zvolať koncil, preložiť ho, odročiť alebo rozpustiť. K samotnej reforme, ktorá sa v cirkvi tak očakávala, pápež vydal niekoľko dekrétov, ale týkali sa udeľovania benefícií, kazateľského úradu, rehoľného života a života kardinálov, no veľmi sa nestaral, hlavne nie Lev X., aby boli uvedené do života. Snem celkove neznamenal veľa, pretože obom pápežom, ktorí snem viedli, nešlo o hlbokú reformu cirkvi. A tá bola v tom čase tak prepotrebná. V Ríme zasadal učiteľský úrad celej cirkvi, ktorý svojím postojom mohol vyjsť v ústrety oprávneným kritikom súčasných nešvárov a mohlo sa zabrániť pre cirkev bolestnému rozdeleniu. Oni však nepochopili situáciu a nepočuli hlas času.
Piaty lateránsky koncil rozpustil Lev X. dňa 10. marca 1517, niekoľko mesiacov predtým, ako Martin Luther vyvesil ako protest svoje Wittenbergské tézy. Z historických prameňov je známe, že generál dominikánov Tomáš de Vio-Kajetán prosil zhromaždených prelátov, aby sa nerozchádzali, kým nevyliečia chorú cirkev. Použil aj tvrdé slová, že ináč budú uťaté, ohňom a mečom zničené jej choré údy. O tom však ani biskupi, ani pápež, nechceli nič počuť.
