Ibn Rušd

Z Wikipédie

Ibn Rušd (Averroes)

Abú l-Walíd Muhammad ibn Ahmad ibn Muhammad ibn Rušd, (ابوالوليد محمد بن احمد بن محمد بن رشد po arabsky) (* 1126, Cordoba – † 1198, Maroko), známy ako Averroes, bol najväčší filozof moslimského stredovekého západu; arabský filozof a vedec (lekár, právnik, matematik); žil v období Cordóbskeho kalifátu; bol sudcom a osobným lekárom kalifa. Averroovo dielo predstavuje vrchol arabského aristotelizmu. Tak ako Aristotela v stredoveku nazývali jednoducho „Filozof“, Averroes dostal meno „Komentátor“.

Averroes rozdelil poznanie na vieru, teológiu a filozofiu. Nazdával sa, že len filozofia dospeje k čistej pravde, dodáva však, že toto poznanie nie je dostupné každému a ľudia sa zväčša musia uspokojiť s vierou. Na túto teóriu sa neskôr odvolávajú stúpenci učenia o dvojakej pravde (Duns Scotus, William Occam, Pietro Pomponazzi a i.), podľa ktorého existujú dva, navzájom nezávislé druhy právd, pravdy teologické a pravdy filozofické.

Bez toho, že by sa zriekol mohamedánskeho náboženstva, rozvíjal materialistické prvky Aristotelovej filozofie. Hmotu a pohyb považoval za večné, nestvoriteľné rovnako ako boha. Boh a hmota sú dve večné, rovnako nezávislé príčiny. Averroes dokazoval nestvoriteľnosť hmoty a Boha pokladal len za prvú príčinu zmien, ktoré sa vo svete odohrávajú.

Dušu človeka spájal s telom, pričom popieral jej nesmrteľnosť. Individuálna duša je smrteľná. Niet posmrtného života, tvrdí Ibn Rušd.

Averroes významne ovplyvnil scholastickú filozofiu. V jeho diele arabská filozofia dospieva k svojmu vrcholu a jednoznačne prijíma orientáciu na aristotelizmus.