Süleyman I.

Z Wikipédie

Sultán Süleyman I.

Süleyman I. (* 6. november 1494 – † 5/6. september 1566) (po slovensky niekedy Sulejman) bol sultán osmanskej dynastie. V Európe zvaný Skvostný v islamských krajinách Zákonodarca, pozdvihol Osmanskú ríšu v šestnástom storočí k najslávnejším okamihom. Bol vynikajúci vojenský stratég, ale aj panovník, ktorý svojej zemi dokázal dať zákony a rady. Vládol štyridsaťšesť rokov.

[úprava] Detstvo

Süleyman sa narodil v roku 1494 v Trebizonde (dnes Trabzon) na brehu Čierneho mora. Tu tiež strávil prvé roky svojho života a tu sa vyučil za zlatníka u Gréka Konštantína. Tradícia stanovovala, že kráľovský princ osmanského rodu sa musí naučiť nielen vládnutiu a vojenskému umeniu, ale aj nejakému remeslu. Potom Selim odviezol mladého Süleymana na Krym. Süleymanova matka Hafsa totiž pochádzala z rodu krymských tatárskych chánov. Odtiaľ sa z matkou a dvoma otrokyňami (ktoré sa stali jeho ženami) presunul do Manisy pri Egejskom mori. Vládol tu ako miestodržiteľ od roku 1512 a súčasne sa ďalej vzdelával. Osmanský princ musel poznať históriu, korán, vedy, astrológiu i poéziu. V Manise ho v roku 1520 zastihla správa o Selimovej smrti. Süleyman sa stal vládcom ríše, ktorá mohla považovať Stredozemné more za svoje vnútorné vody. A pánom nielen Turkov, Grékov, Arménov, moslimov, ale aj kresťanov či židov, ktorým bolo už od Mehmeda za zvláštny poplatok umožnené ďalej praktikovať svoje náboženstvo, zvyky i zákony.

[úprava] Mladý sultán

Dňa 30. septembra 1520 stál Süleyman vo svätyni Eyüp, aby tu prisahal na Osmanov meč. Stal sa sultánom, jeho meno znelo v piatkových modlitbách v celom štáte a tlačilo sa na nové mince. Držal v rukách absolútnu moc s právom odsúdiť na smrť ktoréhokoľvek poddaného.

Najprv vydal zákon, aby sa vybudovali náhrobok, mešita a škola, aby si tak uctil pamiatku svojho otca. Tak oslobodil 1500 egyptských a iránskych zajatcov, nahradil kupcom hodnotu tovaru zbaveného Selimom. Okamžite si získal uznanie ako citlivý, veľkodušný a spravodlivý vládca. V Ríme sa o ňom vravelo, že je jahňaťom na mieste dravého leva. Lenže ľud sa mal najprv presvedčiť, že Süleyman má od jahňaťa veľmi ďaleko. Kruto potlačil pašovu revolúciu v Sýrií a vydal sa dobývať západnú zem. Uspel tam, kde zlyhali jeho otec a pradedo.

Na jar 1521 po prvýkrát zamierili do Európy. Po dvadsiatich útokoch a niekoľkotýždennom obiehaní si podrobil Belehrad. V lete v roku 1522 získal Rodos, bývalú pevnosť johanitov. Padlo najlepšie chránené mesto kresťanského sveta. Süleyman si aj napriek tomu získal obdiv kresťanov. Dal rytierom dvanásť dní lehotu, počas tej doby mohli slobodne opustiť mesto. Prostí obyvatelia mohli krajinu opustiť aj v nasledujúcich rokoch.

Tým európske výboje ešte zďaleka neskončili. V roku 1526 zamieril z Istanbulu cez Balkán až do Maďarska. Dňa 29. augusta 1526 porazil v bitke pri Moháči českého a uhorského kráľa Ľudovíta Jagelovského, ktorý počas ústupu svojich vojsk zahynul. Turecká armáda obsadila veľkú časť Uhorska vrátane Budína a Pešti. Ďalším krokom mal byť útok na Rakúsko - predovšetkým na Viedeň. Süleyman ich obťažoval dvakrát. Po prvý krát v roku 1529, a po druhýkrát o tri roky neskôr. Viedeň sa ubránila aj vďaka počasiu.

[úprava] Veľký muž

Ak nebojoval alebo nebol na love, trávil čas v paláci Topkapi. Dosahoval jeden úspech za druhým, bojoval neohrozene, podmaňoval si nové územia, a predsa sa dokázal zachovať aj šľachetne. Listy, ktoré posielal iným panovníkom začínal: „Ja, sultán sultánov, pán vládcov vládca všetkých monarchií na tvári Zeme...“. Týmito slovami začínal aj list francúzskemu kráľovi.

Süleyman znamená Šalamún a treba povedať, že osmanský panovník môže byť k Šalamúnovi v mnohom podobný - napríklad ako zákonodarca. Dal spísať veľa nových zákonov, postaral sa však aj o dôsledné uplatnenie zákonov vytvorených jeho predchodcami. Po dlhých rokoch nastolil v ríši poriadok. Trestal korupciu aj nespravodlivosť, dohliadal na vyberanie daní, ale dohliadal aj na to, či vyberači neporušujú svoje právomoci. Süleyman síce trávil väčšinu svojho panovania vo vojne, osmanskej ríši tým však paradoxne zabezpečil mier - takzvaný Pax Ottomanica. Populácia sa v pokoji rozrastala, pribúdali cesty, karavány sa striedali jedna za druhou, obchod rozkvital, remeslám sa darilo. Vojny sa totiž viedli na nové územia, osmanský ľud žil v pokoji.

Podmaňovanie nových území samozrejme rozširovalo počet obyvateľov osmanskej. Mohlo tak dochádzať aj k trochu zvláštnym situáciám. Napríklad všetkých osem veľkovezírov za vlády Süleymana boli pôvodne kresťania dovezení do Turecka ako otroci. Rovnako ako väčšina štátnych úradníkov pochádzala z kresťanských oblasti. Každých pár rokov si Osmania vybrali v nejakej časti sveta, ktorá im patrila, najchytrejších a najzdatnejších mladých chlapcov. Tých v Turecku čakalo sedem rokov tvrdého výcviku: fyzické cvičenia, výuka islamu a turečtiny. Najšikovnejší športovci boli vybraní do janičiarskych oddielov. Najinteligentnejší sa ďalej vzdelávali a stávali sa z nich „muži pera“. Navštevovali palácovú školu a nakoniec začali slúžiť ako kráľovská pážatá. Tak boli zo systému pre správu kráľovstva vybraní skutočne len tí najschopnejší.

[úprava] Osobná tragédia

Vo správe ríše síce Süleyman zažíval skoro samé úspechy, ale v súkromnom živote to až tak neplatilo. Najväčšiu osobnú tragédiu mu spôsobila (priamo aj nepriamo) jeho ruská manželka Roxelana. Mala na Süleymana neobyčajný vplyv. Po požiari starého sultánskeho paláca v roku 1541 ho napríklad presvedčila, že sa aj ona má presťahovať do paláca Topkapi - do tej doby to bolo výsostne sultánovo územie.

Presun do Topkapi bol len drobný vrtoch. Roxelana predovšetkým túžila ovládať Süleymana a zabezpečiť následníctvo pre svojho syna. Najprv sa preto potrebovala zbaviť veľkovezíra Ibrahima - snáď najbližšieho Süleymanovho radcu a priateľa (ako jediný smel zo sultánom stolovať, získal od neho palác v Hippodrome aj jeho sestru za manželku). Süleyman mu nakoniec udelil výsostný titul serasker sultan, čo bola najvyššia dosiahnuteľná hodnosť. Ibrahim tak bol podriadený iba sultánovi - a jemu jedinému sa zodpovedal. Roxelanini ľudia začali onedlho po Ibrahimovom vymenovaní šíriť správy, že sa správa, akoby bol skutočným sultánom. Jedného dňa bol Ibrahim po návšteve u sultána nájdený zaškrtený. Roxelana sa teda zbavila najbližšieho Süleymanovho radcu, ale tým ešte nezaistila následníctvo svojmu synovi. Najskôr sa musela zbaviť Süleymanovho prvorodeného syna - Mustafu. Najprv teda Roxelana nechala jeho matku odsunúť z háremu, a tým ju zbavila vplyvu na dvore. A vzápätí sa začali šíriť správy, že Mustafa, v tom čase miestovládca prideleného územia, si získava až nebezpečnú popularitu - podobne ako si Süleymanov otec Selim získaval ľud proti svojmu otcovi. Süleyman si povolal Mustafu k sebe a Mustafa zomrel.

[úprava] Staroba

Vo veku 72 rokov zostávalo Süleymanovi splniť tri úlohy, ktoré si predsavzal: dostavať vlastnú mešitu, zrekonštruovať dávne akvadukty, aby privádzali vodu do Istanbulu, a konečne dobyť Viedeň.

Lenže svet sa od prvej výpravy k Dunaju zmenil. Uplynulo štyridsaťpäť rokov. František I. aj Henrich VIII. zomreli už v roku 1547. Karol V. prenechal vládu svojmu synovi Filipovi II. a stiahol sa do úzadia. Vo vojnových bojoch sa využívala nová technika, proti ktorej Turci často bývali bezmocní. Nové územia nezískali, dane sa nedvíhali, obyvatelia nepribúdali. Osmanská ríša začínala stagnovať.

Napriek tomu sa Süleyman 1. mája 1566 ešte raz vydal k Dunaju. Nemohol už jazdiť na koni, musel ísť vo voze a robotníci pred ním doslova budovali cestu. Pred Szigetvárom, ktorý sa iba s 2500 mužmi bránil Osmanom celý mesiac, sultán zomrel vo svojom stane. Svet sa nič nedozvedel. Süleymanov syn Selim II. musel najprv zasadnúť na trón a vyhlásiť sa za vládcu.