Program Venera

Z Wikipédie

Program Venera (po rusky Венера – Venuša) bola séria sovietskych medziplanetárnych sond k Venuši. Po prekonaní počiatočných chýb bol program relatívne úspešný. Podobne ako iné sovietske planetárne sondy boli Venery niekedy vypúšťané v pároch s odstupom necelého týždňa.

[úprava] Popis konštrukcie

Venery 3 až 8 boli rovnakej konštrukcie. Vážili približne tonu, do vesmíru boli vynesené raketou typu Sojuz, skladali sa z obslužného modulu a guľového atmosferického púzdra. Sondy boli optimalizované pre atmosferické merania a neboli vybavené žiadnym špeciálnym zariadením pre pristátie, aj keď sa dúfalo, že by mohli stále funkčné dosiahnúť povrch (posledným dvom sa to podarilo). Obslužný modul vstupoval do atmosféry zároveň s atmosferickým púzdrom a zhorel. Púzdra vysielali dáta priamo na Zem.

Pristávací modul Venery 13

Odlišný vzhľad mali Venery 9 až 14. Vážili približne 5 ton a boli vynášané silnými raketami Proton. Obsahovali prenosový a spojovací modul, ktorý mal motory schopné zabrzdiť a prejsť na obežnú dráhu okolo Venuše (Venera 9 a 10, 15 a 16) a ktorý potom slúžil ako prevádzač a zosilňovač signálu aparatúry z planéty smerom k Zemi. Púzdro určené na vstup do atmosféry bolo na vrchole celej sondy v sférickom tepelnom štíte. Sondy boli optimalizované na operácie na povrchu, ich nezvyčajnému vzhľadu dominovala komora tvaru gule, ktorá mala chrániť elektroniku pred atmosferickým tlakom a teplotou tak dlho, ako to len bolo možné. Naspodku bol otrasy absorbujúci „deformačný prstenec“ určený na pristátie. Nad protitlakovou guľou bola válcová anténa a rozsiahla štruktúra parabolického tvaru, podobajúca sa anténe, v skutočnosti však brzda na zostup cez atmosféru. Ich konštrukcia dovoľovala prácu na povrchu minimálne po dobu 30 minút. Vybavenie sa v rôznych misiách líšilo, vždy ale obsahovalo kamery, analyzátory atmosféry a prístroje pre analýzu povrchových hornín.

Pristávacie moduly Venery 9 a 10 mali každý po dvoch kamerách. Fungovala iba jedna, pretože pri oboch moduloch sa nepodarilo otvoriť kryty šošoviek na druhej kamere. Konštrukcia Venery 11 a 12 bola zmenená, ale to problém ešte zhoršilo a v týchto misiách zlyhali všetky kamery. Iba pristávacím modulom Venery 13 a 14 fungovali obidve kamery.

Venery 15 a 16 boli podobné, iba neobsahovali pristávacie ani atmosferické moduly, ktoré nahradilo radarové zaridenie mapujúce povrch.

Sondy Vega, ktoré v roku 1985 odštartovali k Venuši a Halleyovej kométe, tiež používali základný dizajn Vener vrátane pristávacích modulov, mali však tiež atmosferické balóny, ktoré prenášali dáta počas dvoch dní.

[úprava] Zoznam sond

s uvedením základného cieľa, dátumov a výsledku misie

Pristávacie puzdro Venery 7

1VA (preto-Venera) - prelet - odštartovala 4. februára 1961: pre zlyhanie motoru 4. stupňa neopustila parkovaciu orbitu Zeme
Venera 1 - prelet - odštartovala 12. februára 1961: Strata spojenia na ceste k Venuši
Venera 2 - prelet - odštartovala 12. novembra 1965: Strata spojenia tesne pred preletom
Venera 3 - vstup do atmosféry - odštartovala 16. novembra 1965: Strata spojenia tesne pred vstupom do atmosféry
Venera 4 - vstup do atmosféry - odštartovala 12. júna 1967: priletela 18. októbra 1967, stala sa prvou sondou, ktorá vstúpila do atmosféry inej planéty a získala dáta.
Venera 5 - vstup do atmosféry - odštartovala 5. januára 1969: priletela 16. mája 1969 a úspešne vyslala dáta o atmosfére, dokiaľ ju vo výške 26 km nerozdrtil atmosferický tlak.
Venera 6 - vstup do atmosféry - odštartovala 10. januára 1969: priletela 17. mája 1969 a úspešne vyslala dáta o atmosfére, dokiaľ ju vo výške 11 km nerozdrtil atmosferický tlak.
Venera 7 - pristátie - odštartovala 17. augusta 1970: priletela 17. decembra 1970, bola prvým úspešným pristátim kozmickej sondy na inej planéte. Sonda vydržala 23 minút skôr ako podľahla vysokej teplote a tlaku.
Venera 8 - pristátie - odštartovala 27. marca 1972: priletela 22. júla 1972 a pracovala 50 minut skôr ako podľahla vysokej teplote a tlaku.
Venera 9 - prechod na orbitu a pristátie - odštartovala 8. júna 1975: priletela 22. októbra 1975, vrátila späť prvé (čiernobiele) fotografie Venušinho povrchu, pracovala 53 minut skôr ako podľahla vysokej teplote a tlaku.
Venera 10 - prechod na orbitu a pristátie - odštartovala 14. júna 1975: priletela 25. októbra 1975, pristávací modul vydržal 65 minút skôr ako podľahol vysokej teplote a tlaku.
Venera 11 - prelet a pristátie - odštartovala 9. septembra 1978 : priletela 25. decembra 1978, pristávací modul vydržal 95 minut; systém kamier však zlyhal.
Venera 12 - prelet a pristátie - odštartovala 14. septembra 1978 : priletela 21. decembra 1978, pristávací modul vydržal 110 minút a zaznamenal blesky v atmosfére Venuše.
Venera 13 - prelet a pristátie - odštartovala 30. októbra 1981 : priletela 11. marca 1982, vrátila prvé farebné snímky povrchu a objavila pomocou spektrometra vo vzorke hornín leucitový čadič.
Venera 14 - prelet a pristátie - odštartovala 4. novembra 1981: priletela 5. marca 1982, vo vzorke horniny bol odhalený tholeitický čadič (podobný tým, ktoré sa nachádzajú v pozemských stredooceánskych chrtoch).
Venera 15 - prechod na orbitu - odštartovala 2. júna 1983: priletela 10. októbra 1983 a zmapovala (spolu s Venerou 16) severnú pologuľu až 30 stupňov od severného pólu (s rozlíšením 1-2 km).
Venera 16 - prechod na orbitu - odštartovala 7. júna 1983: priletela 4. októbra 1983 a zmapovala (spolu s Venerou 15) severnú pologuľu až 30 stupňov od severného pólu (s rozlíšením 1-2 km).