Polárna žiara

Z Wikipédie

modrá polárna žiara

zelená polárna žiara

viacfarebná polárna žiara

Polárna žiara, ktorá bola vyvolaná explóziou atómovej bomby

Aurora australis (11 sep 2005) zachytená satelitom NASA

Polárna žiara (tiež Aurora borealis = polárna žiara na severnom póle alebo Aurora australis = polárna žiara na južnom póle) je svetelný úkaz na oblohe, ktorý vzniká pôsobením elementárnych častíc slnečného vetra pri vstupe do zemskej atmosféry.

[úprava] Vznik

Polárna žiara vzniká, keď elektricky nabité častice slnečného vetra, hlavne elektróny ale aj protóny, alfa-častice a niektoré ťažké ióny dopadajú na vrchnú vrstvu zemskej atmosféry. To spôsobuje svetielkovanie molekúl vzduchu. Náraz častice spôsobí u molekuly/atómu nabudenie zodpovedajúce zmenenej elektrónovej konfigurácii. Po krátkom čase a nasledujúcom „uvoľnení“ je vylúčené svetlo (fotón), všeobecne sa tomu hovorí fluorescencia alebo rekombinácia. Aj výbuchy atomových bômb vo vysokých vrstvách atmosféry (400 km) vyvolávajú podobnú reakciu ako napríklad test - Starfish Prime-Test USA 9. júla 1962.

Polárne žiary sa vyskytujú hlavne v polárnych oblastiach, pretože častice slnečného vetra, - elektricky nabitá plazma s priemernou rýchlosťou približne 500-833 km/s (až do 3 000 000 km/h) a s hustotou pribl. 5 × 10⁶ častíc na m³ v blízkosti zeme, sú vychýlené magnetickým poľom Zeme pozdlž línií magnetického poľa a sú nachýlené k pólom. V oblasti polov smeruje magnetické pole kolmo k povrchu zeme, a častice môžu vstúpiť do atmosféry. Plazma potrebuje k vniknutiu 2-4 dni pri vzdialenosti Zem- Slnko približ. 150 mil. km.

Polárne žiary sa vyskytujú na Zemi v okolí severného pólu Aurora borealis a v blízkosti južného pólu Aurora australis. V okolí magnetických pólov je výskyt polárnych žiar najvyšší, ale výnimočne sa môžu objaviť aj v našich zemepisných šírkach, dokonca aj na rovníku. Nakoľko slnečný vietor zaplavuje rovnomerne celú guľoplochu s polomerom vzdialenosti Zeme, vyskytujú sa polárne žiare naraz na severnom aj južnom póle. Polárne žiary sa vyskytujú aj na iných planétach slnečnej sústavy, na všetkých, ktoré majú magnetické pole a atmosféru.

Aj ked v mnohých krajinách existujú pranostiky a predpovede polárnej žiary, nemá polárna žiara s počasím nič spoločné. Polárne žiary vznikajú vo výškach od 60 km, ďaleko nad troposférou, vrstva v ktorej sa odohrávajú všetky zmeny počasia siaha len do výšky približne 15km.

[úprava] Častosť výskytu

Výskyt a svetlosť polárnej žiary závisí od sily slnečného vetra, ktorý je zase závislý od aktivity slnka. Pretože slnko má dvanásťročný cyklus aktivity, výskyt polárnych žiarí kolíše tiež v tomto cykluse. Obzvlášť v čase maximálnej aktivity, to znamená pri zvlášť silnom slnečnom vetre, sa objavujú polárne žiary v nižších zemepisných šírkach ako napr. stredná Európa. V jeseni 2003 bola preukázateľne pozorovaná polárna žiara v severnom Taliansku.

[úprava] Mýty a legendy

Inuiti pokladali v minulosti polárnu žiaru za pochodne, ktorými ich predkovia osvetľujú úzky most do nebeskej ríše, aby duše mŕtvych našli cestu. V stredovekej Európe boli považované za dych hrdinských bojovníkov. V Nórsku k polárnej žiare prechovávali posvätnú úctu, ale v mnohých krajinách ju považovali, podobne ako kométy, za predzvesť moru, vojny alebo smrti.

[úprava] Fyzikálne vlastnosti

Spektrum polárnej žiary je čiarové. Jej farba zodpovedá časticiam, ktoré ju vyžarujú. Červená farba je vysielaná atómami kyslíka z výšky nad 200 km. V nižších výškach vyžaruje kyslík intenzívnu zelenú farbu. Modrá farba zase pripadá na atómy dusíka vo výške 100 až 200 km. V najnižších vrstvách je žiarenie dusíka karmínové.