Maurikios I.

Z Wikipédie

Maurikiov solidus

Maurikios I. (* 539, † 602) bol v rokoch 582 až 602 cisárom byzantskej ríše a jedným z najdôležitejších ranobyzantských panovníkov vôbec. Jeho vláda sa vyznačovala predovšetkým obrannými bojmi na hraniciach.

Flavius Mauricius Tiberius pochádzal z Arabissu v Kappadokii a bol úspešným vojvodcom. Adoptoval ho cisár Tiberios II., po ktorého smrti nastúpil na trón. Doba jeho vlády je veľmi dobre zdokumentovaným obdobím doznievajúcej neskorej antiky (najdôležitejším prameňom je dielo alexandrijského historika Theofylakta Simokatta).

Maurikios I. musel pokračovať vo vojne so sásánovskou ríšou, ktorá vypukla už v roku 572 počas vlády Justinia II. Vojna skončila až v roku 591 dosadením Husrava II. Rímanmi na perzský trón potom, ako bol porazený perzský uzurpátor Bahrám Čóvén. V mierovej zmluve Husrav II., ktorého adoptoval pravdepodobne Maurikios, odstúpil Rímanom za ich pomoc severnú Mezopotámiu, značnú časť Arménie a Ibériu (východné Gruzínsko), dôsledkom čoho Maurikios donútil Arménov k cirkevnej únii s Konštantínopolom.

Po víťazstve na východe sa Maurikios obrátil na Balkán proti Avarom a kvôli tomu premiestnil značné množstvo bojovnej arménskej šľachty do juhovýchodnej Európy. Slovania, ktorí spoločne s Avarmi už celé desaťročia podnikali lúpežné ťaženia do rímskych provincií na Balkáne, sa začali od osemdesiatych rokov šiesteho storočia trvalo usídľovať na tomto území. Ťaženia v Thrákii napriek tomu prebiehali s rozdielnym úspechom a hoci počas úspešných vojenských operácií dosiahli rímske vojská v roku 593 prvý raz po dlhej dobe Dunaj, Slovanské prenikanie do Grécka sa mu zamedziť nepodarilo. Zostávajúce talianske územia usporiadal do novej správnej jednotky tzv. exarchát Ravenna, čím aspoň spomalil prenikanie Langobardov do krajiny. Rímske územie v Afrike bolo podobne zmenené na kartáginský exarchát.

Maurikios chcel zrejme naďalej zachovať nárok Konštantínopola na vládu nad celým územím starého rímskeho impéria, na čo poukazuje ním stanovené pravidlo nástupníctva: ríša (vrátane západného územia, ktoré bolo z väčšej časti pod germánskou vládou) mala byť riadená spoločnou vládou jeho štyroch synov a tým mala zostať zaručená jej jednota. Táto koncepcia vlády pripomína niekdajšiu Diokleciánovu tetrarchiu, ale plány nakoniec zmarila cisárova násilna smrť.

Zdalo sa, že Maurikiove opatrenia povedú k vnútornej konsolidácii ríše (aj vďaka mieru na východnej hranici). Avšak keď vojsku prikázal prezimovať na nepriateľskom území severne od Dunaja, pretože chcel ušetriť na nákladoch na jeho údržbu, vypukla vzbura. Vojaci menovali dôstojníka Fokasa za exarchu a obsadili Konštantínopol. Maurikia a celú jeho rodinu, vrátane štyroch synov, krutým spôsobom usmrtili (ortodoxná cirkev ho uctieva ako svätého), a Fokas nastúpil na trón. Zatiaľ na východe Husrav II. využil vzburu proti Maurikiovi ako zámienku na obnovenie vojny proti Rímanom.

Maurikios, na dvore ktorého ešte znela latinčina (v armáde ako aj v správe), je celkovo hodnotený ako schopný cisár a veliteľ, aj keď Theofylaktos ho zrejme opísal až príliš pozitívne. Pokúšal sa presadiť nárok na vládu nad celým niekdajším impériom, avšak ako dokladá jeho koniec, narazil na neprekonateľný vnútorný odpor.

Podporoval vedy a umenie. Údajne napísal aj najslávnejšiu neskoroantickú vojenskú príručku, Strategikon (Taktika), rozdelenú do dvanástich kníh. Podľa niektorých historikov skončila antika práve Maurikiovou smrťou, pretože počas krízy, ktorá mala nasledujúcich štyridsať rokov otriasať rímskou ríšou, sa charakter rímskeho štátu a spoločnosti zásadnym spôsobom zmenil.