Cherub
Z Wikipédie
Cherub (hebr. כרוב kerúv; pl. כרובים kerúvím, odtiaľ nesprávne pomenovanie cherubín) je druhom nebeskej bytosti, anjelov, o ktorých sa zmieňuje Starý zákon a Zjavenie svätého Jána.
Slovo cherub zrejme pochádza z babylonského slova karabu (akkadské kuribu požehnaný, prosperujúci), ktoré označuje služobníkov bohov, ktorí im slúžia ako rádcovia a prostredníci. Niektorí spojujú vznik slova so slovom kirabu, menom asyrského božstva v podobe okrídleného byka. Je možné, že zo slova vzniklo grécke γρύψ gryps (názov bájného vtáka).
Biblia obvykle popisuje cherubov ako okrídlené bytosti s ľudskými a zvieracími charakteristikami. V knihe Genesis chránia cherubovia cestu k Stromu života na východ od Edenu s plamenným mečom (Gn 3,24). Podľa knihy Exodus boli spodobenia cherubov tiež na opone stánku úmluvy (Ex 26,1). V Šalamúnovom chráme chránili sochy dvoch cherubov archu úmluvy, ktorá stála vo velesvätyni, kde sa zdržiavala podľa viery Izraelitov Božia sláva. Prorok Ezechiel zobrazuje zrejme viac rozšírenú predstavu o cheruboch -- v nej má cherub štyri tváre, telo a ruky muža a nohy teľacie, k tomu má pár krídel ako atribút asýrskych božstiev danej doby. Kresťania v tomto zobrazení vidia štyroch evanjelistov. Cherubovia sa podľa Ezechielovej vízie neotáčajú, ale stoja priamo ako kolesá cherubského vozu.
V najstarších starozákonných textoch, predovšetkým v niektorých žalmoch, sa objavuje archaické označenie Boha ako toho, ktorý „sedí na cheruboch“ (יושב הכרובים jóšév hakkerúvím) alebo ktorý na nich ide (רוכב על כרוב róchév cal kerúv). V týchto prípadoch cherubovia predstavujú Boží trón či snáď i jeho vojnový voz.
V stredovekej teológii patria cherubovia medzi najvyššie rády v hierarchii anjelov, spoločne so serafmi. Umenie zobrazuje často cherubov ako deti, zvlášť v podaní renesančných socharov a maliarov, napríklad Rafaela.
