Britské impérium
Z Wikipédie
Britské impérium (po anglicky British Empire) bola sústava závislých území (kolónií, protektorátov a iných území) pod britskou vládou od 17. storočia do roku 1931, kedy ju nahradilo Britské spoločenstvo národov (dnes Spoločenstvo národov). Pojem bol prvýkrátkrát použitý za vlády Alžbety I. (1533-1603). V širšom zmysle sa aj Spoločenstvo národov označuje ako Britské impérium.
Obsah |
[úprava] Prehľad území
Prvými britskými zámorskými územiami boli začiatkom 17. storočia osady v Severnej Amerike a obchodné stanice v Západnej Indii, Východnej Indii a Afrike. V 18. storočí pribudol Gibraltár, územia v Indii a Kanada (1763). Od konca 18. storočia pribudol Malajský polostrov (Malaya), Mys Dobrej nádeje, Cejlón, Malta a Austrália (1788) s Novým Zélandom. V 19. storočí pribudol Aden (1839), Hongkong (1842), Suezský prieplav (1875-1956), Nigéria, Egypt, územia neskoršej Britskej východnej Afriky (Keňa, Uganda, Zanzibar a Tanganika) a časť dnešnej Juhoafrickej republiky. Po prvej svetovej vojne pribudla Nemecká východná Afrika, časť Kamerunu, časť Toga, Nemecká juhozápadná Afrika, Mezopotámia, Palestína a Nemecké tichomorské ostrovy.
V roku 1783 sa osamostatnili USA. Následne dostali viaceré kolónie postavenie „domínií“, ktoré po prvej svetovej vojne vstúpili do Spoločnosti národov ako nezávislé štáty: Kanada (1867, Austrália (1901), Nový Zéland (1907), Juhoafrická únia (1910) a Írsky slobodný štát (1921).
[úprava] Charakteristika
V polovici 18.storočia sa rozkladalo na jednej pätine sveta a ovládalo štvrtinu svetovej populácie. Niet pochýb, že nielen existencia britského, ale aj existencia ostatných koloniálnych impérii sa stala rozhodujúcim hnacím motorom mocenských zápasov novovekej Európy. Spočiatku išlo o objaviteľské nadšenie a nepochybne až do jeho konca aj o príležitosť pre výnosný obchod, drancovanie a obohatenie. Britské impérium pomáhalo dlho identifikovať britský národ a historicky tvorilo najväčší politicko-hospodársky celok. Dôvodom jeho dlhej trvácnosti bol nepochybne fakt, že Briti na rozdiel povedzme od Španielov neusilovali o centralistický režim, ale podporovali režim obojstrannej (hlavne ekonomickej) výhodnosti. Po stáročiach budovania však bolo o to väčšou katastrofou, keď už moderná Británia nedokázala „odísť so cťou“. Pozostatky britského kolonializmu a ich často náhly útek s ovládaných teritórii sa stali základom mnohých medzinárodných konfliktov trvajúcich dodnes. Najväčšími chybami sú nepochybne kašmírsky konflikt, s časti nezvládnutie židovskej kolonizácie Palestíny a vytvorenie monokultúrneho hospodárstva v mnohých afrických krajinách.
[úprava] Ekonomika
V roku 1846 boli zrušené obilné zákony, ktoré umelo chránili ceny britských obilnín. Nasledovali o plavbe a cukru a nastal čas voľného obchodu. Tento liberalizmus podnietila priemyselná revolúcia a fakt že Británia si mohla dovoliť robiť sýpky z iných krajín a svojich poľnohospodárov jednoducho vyslať do zámoria. Po páde impéria sa preto podobne ako ostatné európske štáty navrátila k protekcionizmu, ktorý je dnes vedený Európskoui úniou. Aj napriek tomu, že voľný obchod kolóniám rozviazal ruky, obchodné zväzky ostali pevné ak nie pevnejšie ako predtým. V čase priemyselnej revolúcie však zároveň prestalo byť impérium postupne obchodne výhodné. Kolónie sa stali len zdrojmi surovín. V polovici 19.storočia napríklad do kolónii smerovalo len 27 percent britského vývozu. Magickú hranicu 35 percent export prekročil paradoxne až v čase rozpadu po druhej svetovej vojne. Impérium začalo byť vecou cti a postavenia čo nakoniec spôsobilo neschopnosť Britov vyrovnať sa s jeho možným rozpadom.
[úprava] Niektoré špecifické územia
[úprava] India
Britská Východoindická spoločnosť svojimi jednotkami obsadila v polovici 18.storočia územia dnešnej Indie, Pakistanu, Bangladéšu a Myanmarska. Pôsobenie Britov v Indii bolo spočiatku bezohľadné podobne ako inde. Paradoxne väčšina obetí však nebola spôsobená armádou ale hladom. Británia začala okamžite po obsadení s násilnou industrializáciou a poľnohospodárskou reformou ktorá v polovici 19.storočia spôsobila hladomor, ktorý stál život 40 miliónov Indov. Nasledujúce nepokoje boli potláčané veľmi nevyberavo. Pre hinduistov je krava posvätná a pre moslimov je poškrvňujúce dotknúť sa nečistého prasaťa a tak indická armáda v Kalkate napúšťala náboje kravským trusom a prasačím sádlom. Roku 1857 prepuklo Veľké indické povstanie. Veľká časť indickej armády bola v tom čase nasadená Číne v ópiových vojnách čo umožnilo vzbúrencom zmocniť sa množstva arzenálu. Neohrození Briti boli šokovaní správami o masakre britských žien a detí v meste Kánpur. Britský národ bol v tom čase živený teóriami barbarstva necivilizovaných národov, ktoré sú jednoznačne podradné. Masaker tak vyvolal vlnu orgií pomsty. Moslimovia boli navliekaní do prasačích koží a vešaní. Indickí zajatci v Kánpure boli nútení vyčistiť krvavé stopy, tí čo protestovali ich mali čistiť jazykom. Ďalší povstalci boli priväzovaní k ústiam diel. Po týchto krokoch povstanie postupne v roku 1858 utíchlo, ale ostala po ňomn v krajine hlboka rasová priepasť. Najviac na ňom stratila Východo-indická spoločnosť, ktorá bola pozbavená moci a podriadená Korune vrátane armády.
India bola ústavne pevne spútaná s Britániou. Na druhú stranu sa však posilnil hospodársky rozvoj krajiny a India sa stala skutočnou perlou Impéria. Stala sa skutočne výnosným, finančne sebastačným podnikom na ktorom Británia bohatla nielen peňažne. Indická armáda zaisťovala jej záujmy v Číne, Perzii (Irak), Habeši (Etiópia), Egypte a Sudáne a inde.
Pýcha Britov k Indii prerastala až jej reálny význam. Roku 1876 bola kráľovná Viktória dokonca korunovaná Cisárovnou Indie. Išlo jednak o chytrý krok pripútania indických formálnych panovníkov (vládnucich v jednotlivých provinciách) a jednak o čisto teatrálne a ceremoniálne gesto ktorým bola India okázalo pripnutá britskému dvoru na hruď. Sama cisárovná nikdy neráčila svoje ázijské panstvo navštíviť.
[úprava] Kanada
V 18.storočí kedy Británia vojensky získala aj francúzsku časť Kanady bolo zákonom z roku 1791 toto územie rozdelené na Hornú Kanadu (dnešné Ontário) a Dolnú (frankofónny Québec). Toto ústavné rozdelenie malo zabrániť konfliktom medzi obyvateľstvom ale prispelo k tomu, že krajina takto rozdelená aj zostala a dodnes Québec bojuje o samostatnosť. Kanada bola zjednotená až v roku 1840. Stalo sa tak na základe tzv. Durhamovej správy, ktorá bola dlho vychvaľovaná ako liek na koloniálne problémy. Okrem zjednotenie totiž priniesla aj systém „zodpovednej vlády“ ktorá dala guvernérovi postavenie zástupcu panovníka a vládu tvorenú volenými zástupcami, do právomocui britskej vlády patrili len otázky imperiálneho záujmu, zahraničná a obchodná politika, zmeny ústavy a prerozdelovanie pôdy. Na tú dobu vysoká autonómia sa stala nezvratným procesom a zo strany Britov bola prezentovaná ako odmena pre poslušné a prosperujúce kolónie. tak vznikli domíniá Kanada, Austrália, Nový Zéland a Kapsko (Juhoafrická republika). Kanada bola prvou pretože pre Britániu bolo určujúce si ju udržať jednak z ekonomických a jednak z vojensko-strategických dôvodov. Až do konca 19. storočia sa totiž Spojené štáty netajili záujmom Kanadu pripojiť na čo dokonca pamätá aj ich ústava.
[úprava] USA
Po strate amerických kolónií sa množili proroctvá skazy. Avšak americká ekonomika sa po zbavení imperiálnych odmedzení či vojenských požiadaviek výrazne posilnila a anglo-americký obchod kvitol ako nikdy predtým. A nakoniec v tom čase aj napriek tomu, že Británia začala uplatňovať svoj vynález- imperializmus voľného obchodu- bolo hlavným hospodárskym cieľom kolonizácie získavať v nových krajinách suroviny na spracovanie v britských továrňach a na predaj výrobkov opäť v koloniách. Tento režim sa voči Spojeným štátom nezmenil ani po osamostatnení a nakoniec bol iskrou Americkej občianskej vojny, po ktorej sa Amerika začala intenzívnejšie orientovať na ázijský trh.
[úprava] Austrália
Bez straty amerických kolónií by pravdepodobne nepriplávali anglické vlajky v roku 1788 do Botany Bay (Botanický záliv). Pustá krajina, ktorej sa odpočiatku hovorilo nielen terra incognita, ale aj terror incognita, mala nahradiť americké kolónie nie hospodársky ale ako trestanecká kolónia. Briti chceli odlahčiť svoje väznice a hlavne zabrániť, aby sa prepustený trestanci potulovali ulicami Londýna a s časti aj s estetických dôvodov. Práve takto smutne začala história modernej Austrálie kde Británia odkladala všetkých čo považovala za spoločenské odpadky. O viac ako sto rokov neskôr sa karta obrátila. Výstavba väzníc v Británii a prisťahovalectvo spôsobilo, že pre Britov už nebolo výhodné platiť za deportácie do krajiny kam sa hrnú slobodní ľudia. Austrália sa potom stalo dejiskom rôznych pokusov sociálneho inžinierstva, tieto však vláda odmietla financovať a tak bolo obsadzovanie pozemkov väčšinou svojvoľné. Ekonomika bola postavená na chvoe ovcí a zlatej horúčke. Začalo obdobie kedy ľudia neutekali do zámoria pred chudobou a prenasledovaním, ale za šťastím a úspechom. V tomto období vznikol aj termín „squatter“ ktorým sa označovali farmári ktorí obsadzovali pôdu patriacu korune a pásli na nej ovce. Kolonisti so sebou však priniesli na lodiach aj králiky, ktoré spustošili veľké plochy krajiny, teritórium Queensland muselo byť oplotené a dodnes Austrália bojuje s týmito premnoženými hlodavcami.
[úprava] Egypt
Roku 1869 bol otvorený Suezský prieplav. Aj tento projekt tak ako väčšina kolonizačných krokov začal ako čisto súkromný anglicko-francúzsky obchodný projekt. Prirodzene, že najväčší zisk z neho mala Británia, ktorej sa tak enormne navýšili zisky z obchodu s Indiou, Austráliou a Ďalekým Východom. Udržať prieplav voľný sa stalo hlavnou prioritou Britskej vlády. Británia sa začala čoraz intenzívnejšie zaoberať vnútornými vecami Egypta až do priamej vojenskej intervencie roku 1882. Od otvorenia prieplavu totiž Francúzsko aj Británia veľkoryso ponúkali Egyptu úvery, ktorý ich bral až do neúnosného zadlženia. Situácia došla tak ďaleko že roku 1877 bol egyptský vládca donútený menovať do vlády jedného britského a jedného francúzskeho ministra. Vplyv európanov v Egypte bol pre miestnych na toľko neúnosný, že títo sa za podpory armády začali búriť. Keď bol nakoniec povstalecký plukovník Orbí Paša menovaný premiérom rozhodla sa Británia nasadením loďstva v Alexandrii pre demonštráciu sily. Po zabití 40 Európanov v meste sa svetom šírili poplašné správy o masakry Európanov a britský národ a akcionári tlačili na vojenský zákrok. Po obsadení Egypta vláda prisľúbila stiahnutie získala však právo na stále posádky pozdĺž celého prieplavu. Postupne však obchodne a administratívne prenikali do krajiny tisíce Britov. Z Egypta sa stala oficiálne nezávislá krajina, uznávajúca však suverenitu tureckého sultána a reálne vedená Britmi, ktorí Egypt nakoniec definitívne počas prvej svetovej vojny formálne vyhlásili za britský protektorát. Britská prítomnosť v krajine tak trvala nakoniec vyše sedemdesiat rokov počas ktorých k nemu ešte Briti pripojili Sudán. V rámci ochrany Suezu bolo upevnené panstvo Britov v Habeši a Adene (spočiatku len mesto, neskor dnešný Jemen), ktorý bol pod správou Indie.
[úprava] Karibik a otroci
Už od samotného počiatku dovozu černochov z Afriky sa Briti obávali „černošskej vzbury“. Po skúsenostiach z Indie sa na už v tom čase oslobodených otrokov v Karibiku pozeralo podozrievavo. Podobne ako kedysi bývalí trestanci v Austrálii boli iracionálne podozrievaní zo všetkých nezdarov a kríz. Keď nakoniec na Jamajke roku 1865 vypuklo povstanie Briti sa opäť uchýlili ku krvavej ventilácií, ktorej sa nevyhlo ani upalovanie zaživa. Po tomto povstaní bol vytvorený inštitút korunnej kolónie čo bola vlastne prvá aj keď krátkodobá forma priamej autokratickej vlády Londýna v zámorí ktorá miestnym inštitúciám nepriznávala takmer žiadne práva.
[úprava] Kapská republika a Afrika
K oficiálnej anexii územia okolo mysu Dobrej nádeje došlo roku 1815. Briti v Južnej Afrike nenarazili len na odpor Afričanov, ale aj Holandských osadníkov. Územie dnešnej Juhoafrickej republiky bolo až do anglicko-holandských vojen pod správou Holandska. Briti toto územie obsadili pretože to bola v tom čase jediná možná cesta do Indie, vzhľadom na to, že pozemnú cestu sťažovali meniace sa vzťahy s Osmanskou ríšou. V južnej Afrike Briti narazili pravdepodobne na najtvrdší odpor v imperiálnej histórii. Aj napriek tomu, že sa mnohí vyslovovali proti nasadzovaniu vo vnútrozemí začalo impérium viesť takzvané búrske vojny proti Zuulom. Najtvrdšie boje sa viedli o oblasti Natal a Transvaal. Roku 1881 sa odohrala bitka pri Majube kde utrpeli Briti zdrvujúcu porážku a termín Majuba sa dlho držal ako symbol neschopnosti imperiálnej armády. Južná Afrika však spočiatku pre impérium nebola hospodársky vôbec výhodná. Mnohé plodiny ako cukor či tabak sa nepodarilo adekvátne zaviesť a kvalita miestneho dreva bola veľmi nízka. po otvorení Suezu sa čiastočne strácal aj význam obchodnej cesty. Zmenu prinieslo až objavenie diamantov roku 1869. Diamantová horúčka oživila sen britskej správy o zjednotenie Južnej Afriky do jedného federatívneho štátu. Koncom 19.storočia sa už však britské úrady nerady finančne angažovali v procese imperiálnej expanzie. V tomto čase vychádza na povrch pravé imperiálne nadšenie jednotlivcov, ktorí túto úlohu vykonávali namiesto Koruny. Takýmto jednotlivcom bol Cecil Rhodes. Rhodes bol obchodník, ktorý sa stal vďaka ťažbe diamantov milionárom. Založil Rhodesovu Britskú Juho-africkú spoločnosť ktorej cieľom bolo vytvoriť súvislé britské územie od Prétorie (hlavné mesto Kapska) až ku Káhire. Do svojej smrti sa mu podarilo obsadiť územia až k dnešnému Kongu. Tak vytvoril Severnú a Južnú Rodéziu. Jeho odhodlanie pokračovať však bolo otupené náhlou smrťou jeho dlhoročného milenca, ktorý mal byť aj dedičom jeho sna. Aj napriek tomu boli britské koloniálne zisiky v rokoch 1880-1802 impozantné. Pripojené boli- Egypt, Sudán, Britské Somálsko, Uganda, Keňa, Zanzibar, Severná a Južná Rodézia, Njasko, Bečuánsko, časť Nigérie, vnútrozemie Zlatého pobrežia a zvyšné nezávislé územia v Južnej Afrike (Transvaal a Oranžský štát).
[úprava] Národná identita a Impérium
Briti do ovládaných krajín neprinášali len hospodárske a adiministratívne porobenie. Často sa hovorí, že ešte kým Briti vztýčili v hlavnom meste vlajku, postavili železnicu a kriketové ihrisko. Britské nadšenie pre šport vyústilo k exportu tradičných britských hier ako dostihy, kriket, futbal, pólo, box či rugby. Zakrátko začali vznikať hry o imperiálne tituly až nakoniec roku 1930 vznikli Hry impéria (variácia Olympijských hier), ktore sa hrajú dodnes ako Hry spoločenstva. Nie vždy síce nové hry nadchli miestne obyvateľstvo. Takto popísal situáciu v indickej škole jeden súčasník: „ Dreváky im lietali vo vzduchu, nočné košele plieskali do tvárí a tí, ktorých kožená lopta udrela do tváre kričali, že sú poškvrnení a museli sa ísť umyť a ukľudniť.“ Začiatkom 20.storočia sa začalo šíriť presvedčenie, že Británia upadá. Takzvaná edvardovská epocha bola poznačená ohrozením zvnútra (robotnícke hnutia) aj zvonka. Problémom bolo napríklad aj veľmi nízka telesná zdatnosť armádnych dobrovoľníkov a takzvané „zahnívanie národa“. Mladí muži už neodchádzeli do zámoria kvôli sláve a bohatstvu, ale kvôli pokojnej a ľahko nadobudnuteľnej kariére v imperiálnej správe. Jedným z mužov, ktorí chceli túto situáciu riešiť bol plukovník Robert Baden-Powell, ktorý založil skauting. Skauting mal mladých britských chlapcov vychovať k telesnej zdatnosti, vlastenectvu a sexuálnej zdržanlivosti. Sám Baden-POwell dokonca tvrdil, že sexuálne pocity sú nemužné. Nasledovali ďalšie podobné organizácie s polo-vojenskou štruktúrou ako: Námorná liga, Kadeti lorda Rodneyho, Chlapčenská brigáda a podobne. Dievčatá neboli tiež vyňaté z imperiálnej výchovy, Baden-Powellowa sestra Agnes pre nich napísala brožúrku- Ako môžu dievčatá pomáhať pri budovaní impéria. V tomto období začína aj smutná doba imperiálnej propagandy na školách. Nové učebnice bez obalu hovoria o nadradenosti Britov a úcte k impériu, pretože podľa mnohých práve Briti boli predurčení vládnuť svetu. Na týchto učebniciach sa podieľal napríkald aj veľký imperiálny nadšenec spisovateľ Rudyard Kipling. Roku 1924 bola usporiadaná výstava Britského Impéria. Pri tejto príležitosti bolo vybudovaných množstvo pavilónov vrátane štadiónu Wembley, ktorý potom získal futbalový zväz. Pri zahajovaní prehovoril kráľ nielen k prítomným ale vďaka britskému rozhlasu (BBC založené roku 1922) ale aj k asi miliónu domácností. Od roku 1932 bolo zahájené pravidelné vysielanie pre impérium, ktoré malo po celom svete šíriť vieru britského národa v ich impérium.
